Zodpovední

Diskriminácia Židov na Slovensku začala už v období autonómie Slovenska (6. 10. 1938 – 14. 3. 1939), v rannom období vlády politického režimu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSLS).

Politici HSĽS, vedení rímskokatolíckym kňazom a ľudáckym politikom Jozefom Tisom, ktorí sa chopili moci krátko po vyhlásení autonómie, od začiatku svojho vládnutia deklarovali, že budú realizovať protižidovskú politiku. Už 10. októbra 1938 na stretnutí s Hermanom Göringom pritom člen autonómnej vlády Ferdinand Ďurčanský otvorene povedal, že autonómna vláda plánuje proti Židom postupovať podľa nemeckého vzoru.

V znamení ostrého antisemitizmu sa niesli mnohé neverejné, ale aj verejné vystúpenia politikov HSĽS. Židov definovali ako kolektívneho nepriateľa Slovákov a pôvodcu negatívnych javov v hospodárstve a sociálnej oblasti na Slovensku.

Nové polovojenské oddiely HSĽS nazvané Hlinkova garda napádali Židov na uliciach slovenských miest spôsobovali im príkoria. Už v októbri 1938 prišlo na Slovensku k viacerým násilnostiam a pogromom.

Keď 2. novembra rozhodlo Taliansko a Nemecko o odstúpení časti južného Slovenska Maďarsku (Viedenská arbitráž), ľudácki radikáli vedení Jozefom Falathom navrhli v prítomnosti viedenského experta nemeckej tajnej služby Sicherheitsdienst (SD) na židovskú otázku Adolfa Eichmanna predsedovi autonómnej vlády a ministrovi vnútra Jozefovi Tisovi vysťahovanie Židov zo Slovenska. Tiso s ich návrhom súhlasil a tak bola ešte 4. novembra 1938 na Policajnom riaditeľstve v Bratislave zriadená Centrála pre vysťahovanie Židov, z ktorej začal J. Falath rozosielať telefonicky príkaz úradom na Slovensku vysťahovať za nové slovensko-maďarské hranice nemajetných Židov a zaisťovať tých Židov, ktorí majú majetok prevyšujúci sumu 500 000 korún. O pár hodín bolo nariadenie zmenené na vysťahovanie všetkých Židov bez domovskej príslušnosti na Slovensku.

Obeťami spomínaného násilného vysídľovania sa stalo viac ako 7 500 Židov. Táto protiústavná akcia, počas ktorej úradníci, ale aj rôzni samozvaní mocipáni z novovytvorených Hlinkových gárd v rozpore so zákonmi zabavovali Židom ich majetok a zapečaťovali ich obydlia a firmy, bola jasným dôkazom toho, kam je schopný a ochotný nový režim zájsť.

Už v januári 1939 zriadila slovenská autonómna vláda Komisiu na riešenie židovskej otázky, ktorej predsedom sa stal štátny minister a vtedajší hlavný veliteľ Hlinkovej gardy Karol Sidor. Komisia (hovorovo nazývaná aj „Sidorov komitét“) začala pracovať na viacerých protižidovských právnych predpisoch, okrem iného aj na právnej definícii pojmu Žid. Svoje návrhy právnej definície „Žida“ predložil komisii napr. Karol Mederly alebo Ferdinand Ďurčanský.

Keď bol 14. marca 1939 vyhlásený samostatný Slovenský štát, z protižidovskej politiky sa stala štátna doktrína. Vláda nového štátu plynule nadviazala na činnosť spomínaného Sidorovho komitétu a už 18. apríla 1939 prijala vládne nariadenie č. 63/1939 Sl. z., v ktorom definovala pojem „Žid“ podľa konfesionálneho princípu a zároveň obmedzila právo Židov vykonávať povolanie redaktora, verejného notára a advokáta.

V priebehu nasledujúcich mesiacov boli prijaté, resp. využité desiatky právnych predpisov, ktoré obmedzovali právne postavenie Židov, ich občianske, majetkové, ako aj ľudské práva. Židia boli vylúčení z aktívnej vojenskej služby so zbraňou a z verejných služieb. Bol obmedzený počet Židov, ktorí mohli vykonávať povolanie lekára, či lekárnika a štátne orgány odňali tisíce živnostenských oprávnení Židov. Začala sa tiež proces vyvlastňovania a prevodu majetku Židov do vlastníctva nežidov v oblasti poľnohospodárskeho a firemného majetku, dobovo nazývaný „arizácia“.

Väčšina právnych predpisov, na základe ktorých postupovali úrady proti židovskému obyvateľstvu mala v tom čase podobu vládnych nariadení. Zodpovednosť za ich prípravu a výkon nesú členovia vlády na čele s Jozefom Tisom, ich podriadení ministerskí úradníci a štátny aparát. Keď sa na jeseň roku 1939 stal J. Tiso prezidentom, predsedom vlády bol menovaný Vojtech Tuka, hlavný predstaviteľ radikálov v štátostrane. Tuka od nástupu do funkcie forsíroval radikálnu arizáciu židovských majetkov a hľadal koncepciu jej čo možno najrýchlejšieho a najtvrdšieho vykonania.

Po salzburských rokovaniach medzi predstaviteľmi slovenského štátu a nacistického Nemecka v júli 1940, kde Nemci jednoznačne posilnili pozíciu radikálov vo vnútri HSĽS, sa protižidovská politika ľudáckeho režimu na Slovensku vystupňovala.

Snem Slovenskej republiky a prezident Tiso splnomocnili 3. septembra 1940 ústavným zákonom vládu, aby v priebehu roka vylúčila Židov z hospodárskeho a sociálneho života na Slovensku a previedla ich majetok do vlastníctva kresťanov. Vláda následne zriadila Ústredný hospodársky úrad, ktorý postupne dostal právomoc vykonať arizáciu všetkých druhov majetku s výnimkou poľnohospodárskeho majetku (tu arizáciu riadil Štátny pozemkový úrad) a úlohu vyradiť Židov zo spoločnosti. Na čelo Ústredného hospodárskeho úradu bol menovaný Augustín Morávek, protežant premiéra Vojtecha Tuku a nedoštudovaný adept práva.

V dôsledku salzburských rokovaní prišlo na Slovensko niekoľko ďalších nemeckých poradcov. Jedným z nich bol aj poradca pre židovskú otázku Dieter Wisliceny.

V septembri 1940 vláda zriadila Ústredňu Židov, ktorá mala podľa vzoru tzv. „židovských rád“ zriaďovaných na nacistami okupovaných územiach, pôsobiť ako pomocný nástroj protižidovskej politiky. Všetci Židia žijúci na Slovensku museli byť povinne členmi Ústredne Židov a prispievať na jej chod.

V období od jesene 1940 do jari 1942 prebehla pod taktovkou ÚHÚ na Slovensku radikálna arizácia židovského firemného majetku, domového a bytového majetku, vkladov a cenností, ako aj hnuteľností, ktorá mala devastačné sociálne dôsledky na židovskú komunitu. Arizáciu firiem, domov a bytov, ako aj hnuteľností sprevádzala obrovská korupcia, pričom sa na nej obohacovali aj úradníci, ktorí ju sami zorganizovali. Židovský majetok arizoval  dokonca aj samotný predseda ÚHÚ Augustín Morávek, a jeho najbližší spolupracovníci.

Arizovali jednotlivci, ale aj právnické osoby. Z hľadiska národnosti boli medzi arizátormi ľudia, ktorí deklarovali slovenskú, nemeckú, ale aj rusínsku národnosť.

Arizácia mala predovšetkým vážne sociálne dôsledky: až cca 64 000 Židov, z celkového počtu asi 90 000 nebolo v dôsledku radikálnej arizácie schopných vyžiť z výťažku svojho majetku a stalo sa sociálne odkázanou skupinou obyvateľstva.

Nie všetky protižidovské právne predpisy a zásahy boli diktované z najvyšších miest režimu. Niektoré právne normy, ktoré výrazne zasiahli do života židovského obyvateľstva navrhovali regionálni predstavitelia štátnej správy, či regionálnych zložiek moci, akými boli župani, prípadne okresní náčelníci, notári, či okresní a miestni velitelia HG a pod.

Typickým príkladom protižidovského opatrenia, ktoré inicioval a vykonal regionálny predstaviteľ štátneho aparátu, je vyhláška župana Šarišsko-zemplínskej župy z 30. apríla 1941, ktorou prešovský župan Andrej Dudáš nariadil Židom žijúcim na území Šarišsko-zemplínskej župy povinné nosenie označenia vo forme žltej pásky na vrchom odeve. Na území tejto župy žila v tom čase asi tretina z celkovo 90 000 slovenských Židov.

V septembri 1941 prijala vláda Slovenskej republiky nariadenie č. 198/1941 Sl. z. o právnom postavení Židov, nazývané aj Židovský kódex, v ktorom bola zhrnutá dovtedajšia protižidovská legislatíva a zároveň bol nanovo definovaný pojem „Žid“. Nová definícia pojmu „Žid“ vychádzala z rasových princípov a v jej dôsledku sa medzi prenasledovaných dostali aj osoby, ktoré predtým neboli považované za Židov. Židovský kódex tiež zaviedol pojem „židovský miešanec“. Oficiálna tlač informovala, že ustanovenia Židovského kódexu boli prísnejšie ako protižidovská legislatíva nacistického Nemecka. Židovský kódex bol s celkovo 270 §-mi najrozsiahlejšou právnou normou prijatou počas existencie Slovenskej republiky (1939 – 1945). Okrem mnohých iných obmedzení práv, nariaďoval kódex celoštátne povinné označenie Židov od 6. roku veku. Od jesene 1941 museli preto Židia žijúci na Slovensku nosiť na vrchnom odeve znak žltej Dávidovej hviezdy.

Minister vnútra Alexander Mach zriadil v tomto období XIV. oddelenie MV (protižidovské), ktoré malo za úlohu realizovať protižidovské opatrenia. Jeho prvým prednostom sa stal Gejza Konka. V tomto období začalo ministerstvo vnútra tiež s budovaním veľkých pracovných táborov (Nováky, Sereď, neskôr Vyhne) a uväzňovaním Židov do týchto táborov. Slovenská vláda si pôvodne od pracovných táborov sľubovala zníženie počtu sociálne odkázaných Židov, ktorým inak musela poskytovať minimálnu sociálnu podporu (vyplácanú cez Ústredňu Židov). Tento projekt sa však ukázal ako finančne príliš nákladný.

Keď sa v októbri 1941 na stretnutí s vysokými predstaviteľmi nacistického Nemecka spomenula možnosť deportovať slovenských Židov z územia Slovenskej republiky na územie pod kontrolou ríše, niektorí slovenskí politici sa jej chopili.

V decembri 1941 najprv súhlasil predseda vlády Vojtech Tuka s deportáciami Židov, ktorí boli slovenskými štátnymi občanmi z územia nacistickej tretej ríše do get „na východe“. Nacistické operačné komandá už v tom čase niekoľko mesiacov masovo vraždili tisíce Židov na území bývalého Sovietskeho zväzu a informácie o tomto vraždení boli aj na Slovensku. Nemci pripravovali masové likvidácie deportovaných.

Na prelome rokov 1941/1942 došlo medzi predstaviteľmi nacistického Nemecka a slovenskými politikmi k dohode na deportáciách Židov zo Slovenska na územie okupovaného Poľska. Deportácie realizovalo XIV. oddelenie MV spolu s radom ďalších ministerstiev, úradov a mocenských zložiek režimu.

Už 25. marca 1942 bol z Popradu, navzdory varovaniam, ktoré dostali slovenské vládne miesta od Vatikánu a navzdory prosbám židovských predstaviteľov, vypravený prvý transport Židov zo Slovenska. Tento transport smeroval do nacistického koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz (Osvienčim).

Od 25. marca do 20. októbra 1942 bolo zo Slovenska deportovaných v 57 transportoch takmer 58 000 Židov. Pri deportáciách zohrávali kľúčovú úlohu úradníci štátnej správy na všetkých stupňoch, príslušníci Hlinkovej gardy, Freiwillige Schutzstaffel a bezpečnostných zložiek štátu. Židia, ktorí sa pokúsili uniknúť pred deportáciami boli označení za „dezertérov“ a bolo po nich vyhlásené celoštátne pátranie. V období deportácií zo Slovenska, najčastejšie do susedného Maďarska, ušlo približne 6 000 – 8 000 Židov.

V máji 1942 prijal Snem Slovenskej republiky ústavný zákon č. 68/1942 Sl. z., ktorým sa ľudáci pokúšali dať deportáciám akýsi právny rámec, a ktorým zároveň zbavili všetkých deportovaných, ako aj tzv. „dezertovaných“ Židov akéhokoľvek majetku.

Spomenutý ústavný zákon zároveň vyňal z deportácií Židov, ktorí boli pokrstení pred 14. marcom 1939 (označovaní neskôr ako „včas pokrstení“), držiteľov prezidentskej výnimky a držiteľov pracovného povolenia niektorého z ministerstiev.

Po pozastavení deportácií na jeseň roku 1942 bolo na Slovensku asi 19 000 Židov. Keď 7. februára 1943 prehlásil minister vnútra a hlavný veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach, že „keď príde marec, keď príde apríl“ budú pokračovať ďalšie transporty, zo Slovenska ušlo do Maďarska ďalších približne 3 000 Židov. Deportácie Židov neboli napokon v roku 1943 obnovené. Život tých Židov, ktorí žili v tom čase na Slovensku komplikovalo okrem prísneho Židovského kódexu aj celý rad ďalších noriem.

S porážkami nacistického Nemecka a jeho spojencov na frontoch druhej svetovej vojny však svitala nádej na zmenu. Na Slovensku sa začali postupne zjednocovať jednotlivé prúdy protifašistického odboja a na konci roku 1943 vznikol jeho najvyšší orgán: Slovenská národná rada.

Odbojovej činnosti sa venovali aj Židia. Židovské odbojové skupiny vznikli napríklad v pracovných táboroch v Novákoch a Seredi, kde sa ich členovia regrutovali najmä medzi členmi ich bývalých mládežníckych sionistických organizácií Hašomer Hacair (Mladý strážca) a Makabi Hacair (Mladý Makabejec).

Keď 29. augusta 1944 začala okupácia Slovenska nacistickými jednotkami a v Banskej Bystrici bolo v reakcii na ňu vyhlásené ozbrojené povstanie, začala sa písať posledná kapitola holokaustu na Slovensku.

Nemci a ich kolaboranti už v tom čase nebrali ohľad na akékoľvek pracovné povolenia, doklady o krste, či výnimky. Ich cieľom bolo zaistiť všetkých Židov žijúcich na Slovensku a buď ich deportovať do vyhladzovacích táborov, alebo zavraždiť priamo na Slovensku.

Kým na území západného a stredného Slovenska zatýkala Židov komandá nemeckej Operačnej skupiny H (Einsatzgruppe H) za asistencie Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG) a poľných rôt HG, na východnom Slovensku operovalo Komando ZbV 27.

V septembri 1944 bol v priestoroch niekdajšieho pracovného tábora pre Židov v Seredi vytvorený koncentračný tábor, ktorého veliteľom sa na konci septembra 1944 stal Alois Brunner. Od 30. septembra 1944 do 31. marca 1945 vypravili príslušníci SS pod Brunnerovým velením 11 transportov do Osvienčimu a ďalších nacistických koncentračných táborov a get (Sachsenhausen, Ravensbrück, Terezín a pod.). Viac ako 1 500 Židov zavraždili nacisti a ich slovenskí kolaboranti priamo na území Slovenska. Najväčšie masové popravy boli spáchané v Kremničke, Nemeckej, na židovskom cintoríne vo Zvolene. Spolu so Židmi nacisti a ich slovenskí kolaboranti vraždili aj povstalcov, podporovateľov povstania a Rómov.

***

Zodpovednosť za protižidovskú politiku na Slovensku a holokaust slovenských Židov nesú mnohí predstavitelia režimu HSĽS a jeho mocenských zložiek, štátni úradníci, ktorí sa podieľali na jej kreovaní a výkone, ale aj mnohí radoví občania Slovenska, ktorí ju podporovali a priživovali sa na nej (napr. arizáciou).