Obyvatelia

Vyhlásenie samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 prijala väčšina slovenských obyvateľov s radosťou, istými ilúziami, ale aj s obavami z budúcej nemeckej agresívnej politiky, resp. čo im prinesie zmenená situácia v podobe vlastného štátu. Právne normy, názory politikov vládnucej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) už od 6. októbra 1938 (vyhlásenie autonómie Slovenska) signalizovali odklon od parlamentnej demokracie 1. ČSR smerom k autoritárskemu spôsobu vládnutia. Ľudácky režim jedinej štátostrany a jej vodcu prenasledoval a väznil politických protivníkov, prijímal právne nariadenia, ktoré boli namierené proti etnickým, náboženským i názorovým menšinám. Nový režim vyháňal zo Slovenska stovky českých zamestnancov a mnohí českí obyvatelia v dôsledku diskriminácie a perzekúcie sami dobrovoľne opúšťali vtedajšie slovenské územie
Protižidovské nariadenia a zákony už od začiatku cieľavedome vytesňovali príslušníkov židovskej komunity na perifériu spoločnosti. Židia boli postupne zbavovaní občianskych a ľudských práv. Riešenie tzv. židovskej otázky sa stalo hlavným bodom vnútornej i zahraničnej politiky HSĽS. Na lokálnej úrovni boli zo strany miestnych predstaviteľov štátu, resp. politických autorít čiastočne diskriminovaní aj príslušníci menšinových cirkví (grékokatolíci, evanjelici, kalvíni atď.).

Obyvatelia sa zúčastňovali na aktivitách HG, iní podporovali režim nepriamo. Podieľali sa na realizácii protižidovských nariadení, angažovali sa v procese arizácii židovských majetkov, obchodov a nehnuteľností. Pomoc prenasledovaným a diskriminovaným skupinám, pokiaľ sa objavila, bola realizovaná predovšetkým na úrovni osobných vzťahov. Existovali aj profesionáli, ktorí za finančnú úplatu prevádzali ľudí cez poľské alebo maďarské hranice.

Najpočetnejšiu zložku v štruktúre celej spoločnosti tvorila „mlčiaca väčšina“, ktorá chcela len prežiť bez problémov s vládnucou mocou. V spoločnosti vládla dvojitá morálka. Navonok sa deklarovali a podporovali hodnoty hlásané ľudákmi, v privátnej sfére sa ľudia snažili žiť podľa vlastných morálnych a etických hodnôt. Postoje a reakcie obyvateľov problematizoval fakt, že štát viedol rímsko-katolícky duchovný, že mnohí vysokí predstavitelia katolíckeho kléru sa angažovali ako funkcionári v štátnych inštitúciách. Pomoc prenasledovaným „nepriateľom slovenského národa“ a štátu bola protizákonná. Napriek tomu sa po vypuknutí Slovenského národného povstania a obsadení Slovenska armádou nacistického Nemecka paradoxne zvýšila intenzita pomoci židovským obyvateľom, ale aj odbojárom a ostatným prenasledovaným skupinám. Na Slovensku dodnes bolo vyznamenaním Spravodlivý medzi národmi ocenených viac ako 600 slovenských občanov. Väčšina z nich pomáhala práve v rokoch 1944/1945, hoci vtedy za to hrozilo uväznenie v koncentračnom tábore, či dokonca trest smrti aj pre rodinných príslušníkov.

Reakcie obyvateľov na meniacu sa situáciu počas existencie samostatného slovenského štátu 1939 – 1945 predstavujú široké spektrum ľudského konania. Nebolo neobvyklé, že ten istý človek v sledovanom historickom období prešiel z pozície podporovateľa ľudáckeho režimu k jeho odporcovi, či dokonca aktívne proti nemu bojoval. Hoci v prvých rokoch po skončení druhej svetovej vojny sa zločinmi proti ľudskosti zaoberali ľudové súdy, v spoločnosti Slovenska až do roku 1989 neprebehla kritická reflexia tohto obdobia. Bola nahrádzaná zjednodušujúcimi ideologicko-propagandistickými hodnoteniami, ktoré v súčasnosti zneužívajú apologéti vojnového slovenského štátu a jeho režimu.