Vyhľadávanie

Príbehy o židovskej identite

Autori: Éva Kovács, Júlia Vajda

Rok vydania: 2013

Jazyk: slovenský

Vydavateľ: Dokumentačné stredisko holokaustu

DSH za podpory Nadácie EZRA a Úradu vlády SR v rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd. vydalo preklad odbornej publikácie autoriek Évy Kovács a Júlie Vajda Mutatkozás. Zsidó Identitás Történetek – Príbehy o židovskej identite.
Zobraziť viac

Projekty a vzorové hodiny

DSH v rokoch 2006 – 2012 vypracovalo pre ministerstvo školstva systematický vzdelávací program pre učiteľov stredných škôl. Obsahoval semináre a workshopy na Slovensku a v spolupráci so zahraničnými partnermi v Českej republike (Památník Terezín), Nemecku (Haus der Wannsee-konferenz) a v Izraeli (Medzinárodná škola Yad Vashem).Aktuálne metódy a techniky vzdelávania, ako aj tematické okruhy boli ná...

Holokaust - prečo sa o ňom učiť?

Pojem holokaust sa používa na označenie systematického vyvražďovania európskeho židovstva v rokoch 1933-1945. Bolo realizované štátnymi inštitúciami nacistického Nemecka a s ním kolaborujúcimi režimami v Európe. Ako synonymum sa zvykne používať aj hebrejské slovo šoa (zničenie, záhuba). V období holokaustu boli v Európe prenasledovaní a vraždení tiež politickí odporcovia nacistov a ich spojencov, ...

Dokumentačné stredisko holokaustu zhromažďuje archívne dokumenty, ktoré sú svedectvom  o holokauste a jeho dôsledkoch. Od roku 2008 DSH realizuje archívny výskum v rôznych archívoch na území Slovenskej republiky. Počas svojej existencie sme sa podieľali aj na identifikácii a sprístupnení neznámych dokumentov. V roku 2009 napríklad DSH pomáhalo s identifikáciou  a prezentáciou dovtedy neznámych evidenčných denníkov koncentračného tábora v Seredi z rokov 1944 - 1945, objavených v Slovenskom národnom archíve.
V tejto časti web-stránky bude DSH postupne zverejňovať výber z dokumentov, ktoré zhromaždilo počas svojej činnosti. Jednotlivé dokumenty budú kategorizované. Ako prvé postupne zverejňujeme protižidovské právne normy prijaté ľudáckym režimom na Slovensku v roku 1939.

Kategórie

Zodpovední

Diskriminácia Židov na Slovensku začala už v období autonómie Slovenska (6. 10. 1938 – 14. 3. 1939), v rannom období vlády politického režimu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSLS). Politici HSĽS, vedení rímskokatolíckym kňazom a ľudáckym politikom Jozefom Tisom, ktorí sa chopili moci krátko po vyhlásení autonómie, od začiatku svojho vládnutia deklarovali, že budú realizovať protižidovskú poli...
V období rokov 1938 - 1945 prešlo prenasledovanie židovského obyvateľstva na území vtedajšieho Slovenska zložitým vývojom. Svoju úlohu v ňom zohrávalo viacero špecifických a inde sa nevyskytujúcich organizácií, fenoménov a osôb. Záujemca o informácie o holokauste na Slovensku  je často konfrontovaný s pojmami či faktami, ktoré si vyžadujú ďalšie vysvetlenie alebo charakteristiku. Na našej stránke predkladáme základný súbor pojmov, ktoré by mali pomôcť k pochopeniu textov o holokauste na Slovensku. Tieto základné pojmy sú doplnené o fotografie (fotografie sa zväčšia po kliknutí, popisky fotografií sa zobrazia po prechode kurzoru).

14. oddelenie Ministerstva vnútra ( niekedy tiež "XIV. oddelenie")

Usmerňovalo protižidovské opatrenia v oblasti občianskej a policajnej. Vzniklo na jeseň roku 1941. Organizovalo 1. etapu deportácií Židov zo Slovenska v roku 1942. Prvým šéfom oddelenia bol Gejza Konka, ktorý viedol oddelenie aj počas prípravy prvých transportov Židov zo Slovenska. V apríli 1942 ho vystriedal Anton Vašek. Vašek sa vo funkcii prednostu 14. oddelenia choval cynicky a korupčne a pre svoje správanie bol prezývaný aj „židovský kráľ”. V roku 1946 bol A. Vašek odsúdený Národným súdom k trestu smrti a obesený.

Fotogaléria


Aféra Izidora Kosu.

Izidor Koso bol prezidiálnym šéfom Ministerstva vnútra, ktorý napriek finančným úplatkom zo strany Ústredne Židov, resp. Pracovnej skupiny, nekonal v záujme Židov. Ústredňa si teda získala na svoju stranu jeho manželku Žofiu, ktorá im poskytovala cenné informácie.

Árijské papiere

Falošné osobné doklady o nežidovskom pôvode držiteľa. Boli zaobstarávané a vydávané ilegálnym podzemným hnutím v pracovných táboroch, častokrát aj s vedomím niektorých kňazov, resp. predstaviteľov štátnej moci.

Arizácia na Slovensku.

Vyvlastnenie a prevod židovského majetku zo do rúk nových „árijských” majiteľov. Arizácia sa dotkla všetkých druhov majetku: podnikového majetku, domov a bytov, poľnohospodárskeho majetku, vkladov a cenností, ako aj iného hnuteľného majetku. V roku 1942 sa hodnota arizovaného majetku (bez poľnohospodárskeho majetku) odhadovala na 4,3 miliardy Ks (so zaťažením).
Arizačný proces prebiehal niekoľko rokov. V prvej, takzvanej evolučnej fáze, ktorá trvala do jesene 1940 sa začala arizácia podnikového (firemného) majetku a poľnohospodárskeho majetku.
Na jeseň 1940, po posilnení radikálneho krídla v HSĽS sa začala radikálna fáza arizácie. Vláda zriadila Ústredný hospodársky úrad, ktorý postupne získal právomoc organizovať arizáciu všetkých druhov majetku s výnimkou poľnohospodárskeho majetku. Na čelo Ústredného hospodárskeho úradu (ÚHÚ) bol menovaný Augustín Morávek, protežant premiera Vojtecha Tuku. Morávek a jeho spolupracovníci organizovali arizáciu bez ohľadu na sociálne a ekonomické dôsledky. Prehlasovali, že arizácia pod taktovkou Ústredného hospodárskeho úradu je "revolučná".
V skutočnosti išlo o bezhlavé rozdávanie firiem fyzickým, ako aj právnickým osobám na základe politickej a osobnej korupcie, ako aj zaisťovanie a drancovanie ďalšiích foriem majetku Židov. Na arizácii firiem sa obohatilo viacero pracovníkov ÚHÚ, vrátane najbližších spolupracovníkov Morávka, ako aj on sám.
Od začiatku roku 1941 do apríla roku 1942 bolo zlikvidovaných viac ako 10 000 firiem židovských majiteľov a ďalších viac ako 2 000 bolo arizovaných (teda prevedených do vlastníctva nežidov). Boli zablokované bankové účty Židov, ako aj cennosti, ktorými disponovali. Bola obmedzená možnosť Židov vyberať si hotovosť a nakladať so svojim majetkom. Do domov a bytov Židov boli menovaní tzv. dočasní správcovia.
V dôsledku arizačných opatrení sa v priebehu roku 1941 stali Židia sociálne odkázanou skupinou obyvateľstva, pričom na prelome rokov 1941 a 1942 až 64 000 Židov z celkového počtu asi 90 000 nebolo schopných vyžiť zo svojho majetku. To bol jeden z hlavných dôvodov, pre ktorý sa predstavitelia ľudáckeho režimu ochotne podujali deportovať slovenských Židov na územie pod kontrolou nacistického Nemecka a to aj napriek upozorneniam, že deportácie budú znamenať smrť deportovaných, a napriek informáciám o masovom vraždení Židov nacistami na okupovanom území Sovietskeho zväzu.
Na korupciu, ktorá prerastala celý arizačný proces, začali upozorňovať stranícke štruktúry HSĽS. Na jar roku 1942 sa preto začalo vyšetrovanie fungovania a rozhodnutí ÚHÚ, ktorého výsledky viedli k abdikácii A. Morávka. Vo funkcii predsedu ÚHÚ ho 1. júla 1942 nahradil Ľudovít Paškovič. Celý úrad bol následne podriadený ministerstvu hospodárstva a reorganizovaný.

Autonómia

Po podpise Mníchovskej dohody bola v Žiline 6. 10. 1938 pod taktovkou Hlinkovej slovenskej ľudovej strany vyhlásená požiadavka na utonómiu Slovenska. Dlhoročné snaženie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany o autonómiu Slovákov v rámci Československej republiky sa zakrátko stalo skutočnosťou. Bola menovaná autonómna vláda na čele s rímskokatolíckym kňazom a dlhoročným ľudáckym politikom Jozefom Tisom. Ľudáci krátko na to zlikvidovali demokraciu na Slovensku a zaviedli totalitné praktiky. Otvorene hlásaný antisemitizmus predstaviteľov HSĽS sa už v období autonómie prejavil nielen vo verejných vystúpeniach ľudáckych politikov,ale aj násilnosťami na židovskom obyvateľstve. Obdobie autonómie sa skončilo 14. marca 1939 vyhlásením Slovenského štátu.

Fotogaléria


Beráteri

Nemeckí poradcovia, dosadení do slovenských úradov a organizácií - predĺžené ruky nacistického Nemecka. S ich pomocou bol vybudovaný Úrad propagandy, Ústredný hospodársky úrad, Ústredňa štátnej bezpečnost a pod. Pôsobili tiež pri Hlinkovej garde, Hlinkovej mládeži a v hospodárstve. V oblasti tzv. židovskej otázky na Slovensku pôsobil Hauptsturmführer-SS Dieter Wisliceny - podriadený Adolfa Eichmanna na Hlavnom úrade ríšskej bezpečnosti (RSHA) v Berlíne. Riešenie židovskej otázky videl nasledovne: „Pozbavím na Slovensku 90 000 ľudí príjmu a majetku, vznikne z toho židovský problém, ktorý možno vyriešiť iba vysťahovaním” alebo „židovský majetok nesmie byť na Slovensku zašantročený, lebo musí byť jasné, že keď Židom vezmú obchody a majetok, musí sa pre nich nájsť ventil. Týmto ventilom môže byť vysťahovanie založené na veľkom formáte.”

V roku 1943 zo Slovenska odišiel a nasledujúci rok na jeho miesto prišiel Alois Brunner, ktorý bol ešte bezohľadnejší ako Wisliceny.

Deportácie Židov zo Slovenska

Nútené vysťahovanie - spôsob konečného riešenia židovskej otázky na Slovensku.

Prvým pokusom o takéto riešenie bolo nariadenie ministerského predsedu J. Tisu krátko po Viedenskej arbitráži, ktorej výsledkom bolo, že Slovensko bolo nútené odstúpiť svoje južné územia Maďarsku. Z tohto neúspechu slovenskej vlády boli obviňovaní najmä Česi a Židia. 4.11.1938 J. Tiso nariadil odsun nemajetných Židov na odstúpené územie a dočasné zadržanie Židov, ktorých majetok presahoval hodnotu 500.000 Kč (aby neemigrovali aj s majetkom). Príkaz bol následne zmenený a úrady mali s pomocou jednotiek HG deportovať Židov bez domovskej príslušnosti. Za nové hranice vyviezli asi 7 500 Židov. Maďarsko odmietlo prijať vyhostených Židov a vyháňalo ich naspäť k slovenským hraniciam. V delimitačnom hraničnom pásme tak vznikali tábory, kde žili Židia v katastrofálnych podmienkach (Veľký Kýr, Miloslavov, Štvrtok na Ostrove). Akcia bola napokon ukončená 8.12.1938 nariadením o povolení návratu Židov na Slovensko a navrátení ich majetku do ich rúk.

Ďalšia etapa deportácií (v historiografii označovaná aj ako tzv. prvá vlna deportácií) bola zrealizovaná v období od 25. 3.1942 do 20. 10. 1942 a zasiahla 57.628 Židov, z ktorých prežilo len niekoľko stoviek ľudí. Povolávacie lístky okresné úrady doručovali len 24 hodín pred nástupom do koncentračných centier. Celá akcia, ktorá bola koordinovaná políciou, jednotkami HG a FS prebiehala chaoticky a snažila sa využiť moment prekvapenia. Povolaným bolo vysvetlené, že budú cennými pracovnými silami, ktoré si žiada Tretia ríša, a že tým pomôžu Slovenskej republike. Povolaní si smeli zobrať so sebou 50 kg osobného majetku. Prvé transporty boli tzv. pracovné, t.j. transportovaní boli najmä mladí, práceschopní ľudia, ktorí mali údajne zabezpečiť pracovné prostredie pre nasledujúcich Židov. Čoskoro za nimi nasledovali tzv. rodinné transporty, v ktorých sa nachádzali aj deti i starí ľudia, teda aj tí, ktorí sa nemohli zúčastniť na pracovnom procese. Väčšina transportov ( 38 ) bola vypravená do okolia Lublinu, ostatné (19) do Osvienčima. Na základe svojvoľnej dohody predsedu vlády V. Tuku a H. Ludina, za každého vyvezeného Žida zaplatila Slovenská republika 500,- RM (500 Ríšskych mariek = vtedy asi 5.000 Korún slovenských ). Na Slovensku zostalo približne 24.tisíc Židov. V prvej etape dali predstavitelia slovenského štátu svojich občanov židovského pôvodu nacistom úplne dobrovoľne a z vlastnej iniciatívy. Slovenská republika ako prvý satelitný štát Nemeckej ríše realizovala tieto deportácie vlastnými mocenskými prostriedkami (HG).

Ďalšia etapa (tzv. druhá vlna deportácií, 30.9.1944 - 31.3.1945) začala v období okupácie a potlačovania Slovenského národného povstania (SNP) a postihla okolo 13.000 Židov. pričom sa už väčšinou neprihliadalo na udelené výnimky. Táto etapa, na rozdiel od prvej, prebehla z podnetu a priamo v réžii nacistov (Slovensko bolo obsadené nemeckou armádou) a sprevádzalo ju vraždenie priamo v pracovných koncentračným táboroch na Slovensku. Transporty tejto etapy smerovali najskôr do koncentračného tábora (KT) Auschwitz - Birkenau, Osvienčimu, koncom roku 1944 deportačné vlaky smerovali do Terezina. ďalšími cieľovými stanicami boli KT Ravensbrück, Sachsenhausen či Bergen-Belsen.

Fotogaléria


Deutsche Partei

Politická strana slovenských Nemcov, ktorá organizovala činnosť nemeckej menšiny (dobovo "nemeckej národnej skupiny") v rôznych oblastiach života. Nadväzovala na Karpatonemeckú stranu. Bola organizovaná podľa vzoru nemeckej NSDAP. Na jej čele stál Franz Karmasin. Súčasťou strany boli polovojenské formácie Freiwillige Schutzstaffel (Dobrovoľné ochranné oddiely) a Deutsche Jugend (Nemecká mládež).

Fotogaléria


Dislokačné akcie

Presuny ožobráčených vrstiev židovského obyvateľstva do ubytovacích táborov alebo get. Miestne úrady i obyvateľstvo sa bránili prílevu týchto ľudí, obávali sa konkurencie v oblasti pracovných príležitostí, antisemitskej propagandy a pod. Keďže tieto akcie neboli úspešné, prispelo to tiež k riešeniu židovskej otázky formou vysťahovania mimo SR.

Freiwillige Schutztaffel ( FS )

Polovojenské oddiely nemeckej politickej strany Deutsche Partei. Ich poslaním bola výchova nemeckej národnostnej skupiny a smerovanie k oddanosti a vernosti satelitnému slovenskému štátu a výdatná pomoc pri organizovaní transportov .

Fotogaléria


Hašomer Hacair (Mladý strážca)

V období 1. ČSR záujmová a ľavicovo orientovaná židovská mládežnícka organizácia, ktorá patrila do skupiny československých skautov. Počas SNP aktívne organizovala v rámci partizánskych skupín odbojové akcie.

Hlinkova garda ( HG )

Polovojenská organizácia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Jej prvé oddiely vznikli v lete 1938. Garda sa stala mocenskou oporou režimu HSĽS a jej predstavitelia si nárokovali výsadné postavenie a výhody. Postupne sa stala platformou pre mnohých radikálnych členov HSĽS. Členovia HG už v období autonómie perzekvovali Čechov, Židov a členov ľudákmi zakázaných politických strán. Až do roku roku 1943 mala HG právomoci v oblasti brannej výchovy. Garda pôsobila pri výkone protižidovských opatrení, vydávala stanovisko (posudok) k uchádzačom o arizáciu židovského majetku, strážnu službu v pracovných táboroch a strediskách pre Židov a zohrala kľúčovú úlohu pri deportáciách Židov zo Slovenska v roku 1942.
Najvyšším veliteľom HG bol prezident Jozef Tiso. Veliteľskú právomoc v HG však reálne vykonával Hlavný veliteľ Hlinkovej gardy so svojim štábom na Hlavnom veliteľstve HG (HVHG) v Bratislave. Po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 bol do funkcie Hlavného veliteľa HG menovaný Alexander Mach. Túto funkciu (až na krátke obdobie v roku 1940) A. Mach vykonával až do septembra 1944. V septembri 1944 prešlo velenie gardy do rúk náčelníka štátu HG s právomocami hlavného veliteľa Otomara Kubalu. Pri Hlinkovej garde pôsobil nemecký poradca pre záležitosti HG, ktorým bol SS-Obersturmbannfürer Viktor Nageler.
Príslušníci HG, ktorí boli vybraní pre stredné veliteľské funkcie v HG prechádzali veliteľským kurzom HG na zámku v Bojniciach. Inštruktorov na tomto kurze vykonávali príslušníci nemeckých SS. Vybraní gardisti prechádzali výcvikom v nemeckom Sennheime.
Počas potlačovania Slovenského národného povstania boli v rámci HG vytvorené Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy a poľné roty HG, ktoré sa podieľali na masových vraždách Židov, ako aj nežidov v Kremničke, Nemeckej a inde.
Členovia HG nosili tmavomodré uniformy, a príslušníci tzv. vybraných jednotiek HG nosily šedé uniformy s čiernymi výložkami. Oficiálnym pozdravom HG bol pozdrav "Na stráž!".
Uniformu HG nosili viacerí členovia vlády, úradníci, pracovníci verejno-právnych ustanovizní, učitelia, živnostníci a pod.

Fotogaléria


Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS)

V období 1.ČSR národne a katolícky orientovaná strana, bojovala proti čechoslovakizmu, resp. pražskému centralizmu. Od roku 1923 bola najsilnejšou stranou na Slovensku. Jej účasť vo vláde bola kvôli centralizmu vládnych kruhov a snahe ľudákov o autonómiu Slovenska na základe Pittsburskej dohody, len krátkodobá (1927 - 1929). Pôsobila v opozícii. V roku 1925 bola premenovaná podľa svojho zakladateľa Andreja Hlinku. V strane dominovalo tzv. umiernené krídlo, ktoré plánovalo získať autonómiu postupnou cestou. Jeho protipólom bolo tzv. radikálne krídlo so snahou o okamžitú autonómiu. Rozdielny prístup mali spočiatku obe krídla aj v prístupe k židovskej otázke: umiernení žiadali obmedziť počet Židov vo verejnom a hospodárskom živote percentuálne (numerus clausus), kým radikálni ich chceli úplne vylúčiť. Postupne sa však obe krídla dostali v tejto oblasti na rovnakú platformu. Situáciu komplikoval svojim pasívnym postojom Jozef Tiso, ktorý nereagoval na protesty proti deportáciám a proti celkovému riešeniu židovskej otázky.

Strana bola budovaná, podobne ako štát, na autoritatívno - totalitnom princípe s prísnou centralizáciou moci v rukách predsedu - vodcu a užšieho vedenia. Vodca menoval členov vyšších i nižších straníckych štruktúr (t.j. aj na úrovni župnej, okresnej a miestnej). Členstvo v strane bolo, podobne ako členstvo v HG, dobrovoľné.

Vedúce postavenie HSĽS ako totalitnej strany v slovenskom štáte bolo zakotvené v Ústave z júla 1939 a v dvoch zákonoch o HSĽS (napr. 22.10.1942 snem odhlasoval zákon o HSĽS, na základe ktorého prijal prezident Tiso titul vodca a upevnil si pozíciu voči radikálom.)

Fotogaléria


Koncentračné strediská

boli koncentračné tábory zriadené slovenským ministerstvom vnútra v marci 1942 na sústreďovanie Židov pred ich deportáciou zo Slovenska. Ministerstvo vnútra zriadilo tieto koncentračné tábory v celkovo piatich lokalitách : Bratislava - Patrónka, Sereď, Nováky, Žilina, Poprad. Strážnu službu a organizáciu transportov, ktoré boli vypravovené mimo územia Slovenska v roku 1942 (pozri Deportácie Židov) vykonávali členovia HG. Išlo o dobrovoľníkov, ktorí boli k službe v koncentračných strediskách motivovaní finančne - vysokovu dennou mzdou. Veliteľmi koncentračný stredísk boli Imrich Vašina (Bratislava - Patrónka), Jozef Vozár (Sereď), Rudolf Marček (Žilina), Jozef Petrík (Poprad). V koncentračný strediskách pôsobili ako poradcovia veliteľov príslušníci SS, ktorých sem vyslali z viedenskej Centrály pre vysťahovanie Židov.
Gardisti sa v k deportovaným slovenských Židom správali v strediskách brutálne a snažili sa ich obrať o posledné zvyšky majetku, ktorý si sem priniesli.

Od 11. apríla 1942 boli transporty vypravované aj priamo z okresných miest.

Fotogaléria


Numerus clausus

Obmedzenie počtu Židov v niektorých slobodných povolaniach. Dotýkalo sa to najmä advokátov, ktorých počet bol obmedzený na 4 % a smeli zastupovať len židovskú klientelu. Podobné obmedzenie sa uplatnilo aj v lekárstve či novinárstve.

Operačná skupina H (Einsatzgruppe H)

Jedna z nacistických bezpečnostných zložiek, zostavená na konci augusta 1944 za účelom perzekučných opatrení na území západného a stredného Slovenska počas jeho okupácie nemeckými vojenskými jednotkami. Operačná skupina H Bezpečnostnej polície a Bezpečnostnej služby (Einsatzgruppe H der Sipo und des SD) mala za úlohu vyhľadávať a účastníkov povstania, osoby podozrivé z podpory povstania a Židov. Jadro operačnej skupiny tvorilo niekoľko operačných kománd (Einsatzkommando), ktoré postupovali za vojenskými jednotkami a zriaďovali na okupovanom území svoje štáby a oporné body. Už 1. septembra 1944 sa v Bratislave konala porada vysokých dôstojníkov SS a nemeckých predstaviteľov, na ktorej bolo rozhodnuté, že jednou z priorít Operačnej skupiny H má byť aj zaistenie všetkých Židov. Židia mali byť buď koncentrovaní v tábore a deportovaní zo Slovenska, alebo vraždení. Veliteľom Operačnej skupiny H bol Joseph Witiska. Výsledkom činnosti Operačnej skupiny a jej podriadených kománd boli masové popravy Židov, Slovákov, Rómov a príslušníkov iných národností, ktorí sa zúčastnili na Povstaní v Kremničke, Nemeckej, na židovskom cintoríne vo Zvolene, ale aj na desiatkach ďalších miest Slovenska. Komandám Operačnej skupiny H asistovali pri ich teroristickej a represívnej činnosti Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy (POHG), ako aj poľné roty HG. Teror príslušníkov spadajúcich do Operačnej skupiny H dosiahol vrchol po vojenskom potlačení Povstania a obsadení Banskej Bystrice.
Do pôsobnosti Operačnej skupiny H nikdy nepatrilo východné Slovensko. Na východe Slovenska perzekúcie realizovali príslušníci Komanda pre zvláštne účely (ZbV) 27 so sídlom štábu v Prešove, ktorí až do januára 1945 podliehali Veliteľovi nemeckej bezpečnostnej služby a bezpečnostnej polície (BdS) v Krakove.

Fotogaléria


Pozemková reforma

Vynútený výkup židovskej pôdy štátom, prostredníctvom Štátneho pozemkového úradu. ( Pozn.: Židia nie vzždy pôdu sami obrábali, dávali ju do prenájmu a starali sa o speňaženie poľnohospodárskych produktov.) V roku 1941 bol zrušený výkup a v roku 1942 všetky židovské poľnohospodárske nehnuteľnosti automaticky prepadli v prospech štátu.

Pracovná skupina

( Vedľajšia vláda, Nebenregierung ). Ilegálne zoskupenie vytvorené predovšetkým z členov Ústredne Židov (ÚŽ). Pomocou financií zo zahraničia sa snažili spomaliť alebo zastaviť transporty. Poskytovali obrovské úplatky osobám, ktoré priamo rozhodovali o osude Židov na Slovensku (beráter Dieter Wisliceny, Anton Vašek, Izidor Koso, velitelia koncentračných stredísk…). Tento spôsob záchrany nebol úspešný. Úspešnejšia bola len tzv. balíková akcia - ÚŽ smela posielať do Terezína polkilové balíčky potravín a otvorenú poštu. Skupina poskytovala aj finančnú pomoc pri vytváraní samostatných ozbrojených skupín v pracovných táboroch, ktoré sa zúčastnili odboja počas SNP. Medzi vedúce osobnosti patrila Gizela Fleischmannová, ktorá zrejme ako prvá poskytla informácie o tragickej situácii deportovaných slovenských Židov v Poľsku, keď listom informovala predsedu židovskej záchrannej organizácie dr. A. Silberscheina. Po prepuknutí aféry Izidora Kosu bola G. Fleischmannová na štyri mesiace uväznená v Novákoch a Ilave. V máji 1944 bola prepustená. Po vypuknutí SNP bola transportovaná do KT Auschwitz s poznámkou RU (návrat nežiadúci).

Fotogaléria


Protesty

Slovenská verejnosť sa proti spôsobu riešenia židovskej otázky ako celok vyjadrovala len veľmi opatrne. Prvé výraznejšie protesty sa objavili až po prijatí Židovského kódexu (9.9.1941), ktoré sa však nedotýkali nehumánnej podstaty zákonov, ale väčšinou len toho, že sú porušované práva Židov konvertovaných na katolícku vieru… Proti antihumánnej podstate protestoval iba Vatikán, ale slovenská vláda na to nereagovala. Pred začiatkom deportácií bol J. Tiso informovaný vojenskými hodnostármi o krutom zaobchádzaní so Židmi na okupovanom sovietskom území a od vatikánskeho Chargé d´ affaires na Slovensku Giuseppe Burzia aj o skutočnosti, že Židia sú v táboroch vyvražďovaní. J. Tiso zostal opäť pasívny. Po začiatku deportácií protesty zosilneli, ale odpor viacerých vládnych a straníckych činiteľov bol nedôsledný a neefektívny. Spočiatku protestovali najmä individuálnou formou, a navyše väčšina protestov sa dotýkala hospodárskej nepostrádateľnosti Židov pre slovenskú ekonomiku. Pri pokusoch nacistov o obnovenie transportov sa protesty verejných činiteľov zmenili na rozhodné (predseda snemu M. Sokol, guvernér Slovenskej národnej banky I. Karvaš, predseda Ústredného združenia priemyslu P. Zaťko, či ministri J. Stano, G. Medrický alebo J. Sivák.) Prvým skutočným verejným protestom proti neľudskej podstate trojročného spôsobu riešenia židovskej otázky bol pastiersky list rímsko-katolíckych biskupov, ktorý sa v marci 1943 čítal vo všetkých kostoloch.

Fotogaléria


Protižidovské nariadenia (prijaté vládou) a zákony ( prijaté Snemom SR )

Právne normy, ktoré obmedzovali Židov v najrôznejších oblastiach hospodárskeho, sociálneho a verejného života. Kým vládne nariadenia a nariadenia vlády s mocou zákona prijímala vláda Slovenskej republiky (1939 - 1945), zákony a ústavné zákony boli schvaľované Snemom Slovneskej republiky a podpisované prezidentom Slovenskej republiky. Protižidovská politika bola jednou z hlavných súčasti legislatívnej činnosti na Slovensku a najfrekventovanejšou otázkou vnútornej politiky. V priebehu rokov 1939 - 1945 boli prijaté desiatky protižidovských vyhlášok, nariadení a zákonov. Aj najrozsiahlejšia právna norma prijatá počas existencie Slovenskej republiky (1939 - 1945) bola protižidovská. Išlo o Nariadenie vlády o právnom postavení Židov č. 198/1941 Sl. z., známe ako tzv. Židovský kódex.
Protižidovské právne normy napríklad: definovali pojem Žid, obmedzovali počet Židov v slobodných povolaniach, vylúčili Židov z verejných služieb, určili súpis židovského majetku, či povinnosť odovzdať pasy, obmedzovali listové tajomstvo Židov a pod.

Salzburské rokovania

Stretnutie J.Tisu, A. Macha a V. Tuku s A. Hitlerom a J. von Ribbentropom v Salzburgu v júli 1940. Nemecko počas rokovaní podstatne zasiahlo do vnútorného života a suverenity SR. Kríza vo vládnom tábore HSĽS medzi umiernenými a radikálnymi tu bola vyriešená v prospech radikálnych členov, a to rekonštrukciou vlády. Funkcie F. Ďurčanského, ktorý sa. snažil odkloniť od pronemeckého kurzu, boli rozdelené: ministrom vnútra sa stal A. Mach, ministrom zahraničia V. Tuka. Slovenský štát mal svoju hospodársku a sociálnu politiku prispôsobiť Nemecku a prijať nemeckých poradcov - beráterov.

Fotogaléria


Sionizmus

Medzinárodné hnutie orientované na návrat Židov do Palestíny a usilujúce sa o vznik nezávislého židovského štátu. Počas 1.ČSR vyvíjali na Slovensku činnosť niektoré sionistické organizácie a spolky: Hašomer Hacair, Debora, WIZO… Väčšina Židov žijúcich na Slovensku sa však k sionizmu neprikláňala, resp. neuvažovala nad touto možnosťou.

Slovenská republika (1939 - 1945)

vznikla 14. 3.1939 na základe zákona o samostatnom slovenskom štáte a na jeho čele stál Msgr. Jozef Tiso. Základným heslom štátu i strany bolo „jeden boh, jeden národ, jedna strana…”. Slovenský štát mal totalitný charakter s fašistickými prvkami. Navonok zachovával základné prvky parlamentnej demokracie: existencia systému viacerých politických strán (HSĽS, Deutsche Partei, Maďarská strana na Slovensku), existencia Snemu SR a Štátnej rady, ale fakticky boli vyradené z politického života atď.

3 etapy vývinu SR:

Prvá: jeseň 1938 - leto 1940. Obdobie tzv. usmievavého Slovenska charakterizovala snaha o „liberálnejší” autoritatívny režim; formovanie „radikálneho krídla” HSĽS; koncentrácia moci do rúk vlády; prevaha „konzervatívneho - umierneného tábora” ľudákov (budovať autoritatívny režim evolučnou, postupnou cestou, bez radikálnych zásahov zvonku).

Druhá: august 1940 - august 1944.

a) obdobie po salzburských rokovaniach (1940 - 1942): fašizácia verejného života; posilnenie pozície radikálov ( Tuka, Mach…); príchod nemeckých beráterov; gradovanie antisemitskej politiky.

b) 1942 - 1944.

leto 1942 - politický pád radikálneho tábora (odchod V. Tuku z vedenia HSĽS a postu predsedu vlády) a upevnenie postavenia prezidenta J. Tisu ako Vodcu. Niektorí politici radikálneho tábora (A. Mach) prechádzajú ku konzervatívnym.

Tretia: september 1944 - apríl 1945. Slovenské úrady sa pasívne podriadili nemeckým okupačným úradom; radikálne zložky (HG) opäť v popredí; akumulácia funkcií v rukách J. Tisu.

Radikálni slovenskí politici neboli pre nacistov veľkou zárukou, že by boli schopní sami riadne spravovať štát. Nacisti potrebovali aby bol v slovenskom štáte pokoj a poriadok, aby tu mohla prebiehať plynulá výroba a zásobovanie pre Nemecko. Preto, aj napriek rekonštrukciám vlády v prospech radikálov, hlavnou oporou pre nacistov bol konzervatívny prezident Tiso, ktorý bol zároveň aj najvyšším veliteľom radikálnych HG, a ktorý ako katolícky kňaz, bol pre verejnosť prijateľnejší ako radikálni politici.

V porovnaní s ostatnými krajinami na Slovensku v tomto období bola pomerne vysoká životná úroveň (čo sa samozrejme týkalo len nežidovského obyvateľstva). Justičné a hospodárske orgány požívali značnú mieru nezávislosti - nebol vykonaný žiadny test smrti, hospodárske úrady dokázali dlhodobo presúvať peniaze, z ktorých sa neskôr financovalo SNP a pod.

Správa A. Wetzlera a R. Vrbu ( J. Lánika a W. Rosenberga )

Správa spísaná v Žiline na základe informácií a osobného svedectva dvoch utečencov z vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau: Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu (vl. menom Walter Rosenberg). Správa je tiež známa ako (Auschwitz Protocols). Wetzler a Vrba, obaja pôvodom zo Slovenska, boli deportovaní do Auschwitzu v roku 1942 (Vrba cez koncentračný tábor Majdanek) a v apríli 1944 z tábora Auschwitz - Birkenau. za pomoci viacerých spoluväzňov, ušli. Po strastiplnom a vysiľujúcom putovaní sa im podarilo prekročiť hranice pri obci Skalité, kde ich prichýlil slovenský sedliak Ondrej Čanecký. Následne sa s jeho pomocou dostali tajne do Čadce, kde nadviazali kontakt so židovskou komunitou. Boli ukrytí v Žiline, kde vypovedali pred ilegálne činnými predstaviteľmi Židov na Slovensku. Správa, ktorá vznikla na základe ich výpovedí, podávala dovtedy najdetailnejší popis mechanizmu masového vyvražďovania v tábore Auschwitz. Dostala sa do rúk židovských zástupcov v Bratislave, Budapešti, československej exilovej vláde, ministerstvám zahraničia Veľkej Británie a USA. Do dnešných dní sa vedú v historickej obci spory o tom, kedy presne sa k informáciám Vrbu a Wetzlera dostali oficiálne miesta v Budapešti a aké mali tieto informácie vplyv na deportácie Židov z Maďarska, ktoré sa začali 15. mája 1944. Svetová verejnosť sa s desivým znením správy oboznámila až koncom novembra 1944 (publikovaním v USA), paradoxne až v čase, keď Himmler dal demontovať/zničiť plynové komory v KT Auschwitz - Birkenau.

Úrad propagandy

Bol súčasťou predsedníctva slovenskej vlády a v jeho vedení stál Alexander Mach. Mal usmerňovať tlač, rozhlas, umenie a výchovu v záujme slovenského štátu a jeho politických špičiek. K riešeniu židovskej otázky na Slovensku prispieval vydávaním protižidovských letákov, plagátov a vydávaním nástenných Ľudových novín. Najväčšie rozmery nadobudla protižidovská propaganda po vypuknutí SNP, keď boli Židia obviňovaní vládnou mocou zo spriahnutia sa s „boľševickými bandami” (t. j. partizánmi) a z vykonania pomsty na „dobrom slovenskom národe”.

Fotogaléria


Ústavný zákon o vysťahovaní Židov

Až takmer po dvoch mesiacoch ( 15. 5.1942 ) od prvých deportácií Židov zo Slovenska, zlegalizoval Snem SR tento akt, pričom potvrdil platnosť všetkých predchádzajúcich protižidovských opatrení a zbavil všetkých vysídlených Židov štátneho občianstva SR, a tým aj zvyškov ich majetku. Zákon však počítal s rozšírením počtu výnimiek pre Židov.

Ústredňa Židov (ÚŽ)

Bola jedinou verejnoprávnou záujmovou organizáciou zastupujúcou Židov na území Slovenskej republiky a jej členmi mali byť všetci Židia. Mala sa starať o hospodárske, kultúrne a sociálne potreby Židov. Poskytovala hlavne sociálno-charitatívnu činnosť pre svojich členov, pomoc pri emigrovaní. Jej snaha o rekvalifikačné kurzy pre vyradených Židov z pracovného a verejného života skončila neúspechom. Nadriadeným orgánom ÚŽ bol Ústredný hospodársky úrad. V rámci svojich možností sa členovia ÚŽ snažili (materiálnou a sociálnou pomocou) zmierniť šok a nepriaznivé podmienky v koncentračných strediskách a táboroch na Slovensku, zabezpečovala korešpondenciu medzi deportovanými Židmi a ich príbuznými na Slovensku a pod.

Ústredný hospodársky úrad ( ÚHÚ )

Bol zriadený v septembri 1940 a podliehal priamo predsedníctvu vlády. Mal zabezpečovať riešenie židovskej otázky, najmä hospodársku likvidáciu majetku Židov a prevod ich majetku do rúk arizátorov a štátu.

Na čele ÚHÚ bol Augustín Morávek , vykonávateľ protižidovských opatrení, ktorý podnikol tri študijné cesty do Tretej ríše, kde sa inšpiroval, ako riešiť židovskú otázku. Počas jeho šéfovania sa v Úrade rozmohla korupcia a Morávek rozbehol chaotickú „veľkolepú akciu na záchranu slovenského národného majetku” - t.j. proces arizácií, ktorý mal zlepšiť postavenie árijských chudobnejších vrstiev. Jej výsledky pre slovenské hospodárstvo boli žalostné. Arizátormi boli často v podnikaní nekompetentní a nemali financie na zaplatenie dlhov židovských podnikov, ktoré prebrali a ani nezlepšili postavenie chudobných, ktorí sa nezúčastnili na tomto procese tak, ako sa predpokladalo. V júli 1942 nedobrovoľne abdikoval a ÚHÚ začalo spadať priamo pod Ministerstvo hospodárstva. Morávkov odchod, ako aj Tukov politický pád začiatkom jesene 1942, súviseli s celkovým oslabením radikálneho tábora v HSĽS.

VI. pracovný prápor (1941 - 1943)

Tvorili ho tri židovské roty, jedna tzv. cigánska a jedna trestanecká. Pracovný prápor patril do rezortu armády a tvorili ho odvedenci základnej vojenskej služby, ktorí mali namiesto zbraní lopaty a oblečení boli vo vyradených námorníckych uniformách Rakúsko - Uhorska. Mladí židovskí muži, ktorí boli do neho zaradení do roku 1942, sa vyhli prvým deportáciám. Prápor bol nasadený na verejné práce po celom Slovensku (stavby, kameňolomy).

Fotogaléria


Viedenská arbitráž

Rozhodnutie veľmocí (Nemecko, Taliansko) o odstúpení južných území Slovenska v prospech Maďarska. Udialo sa tak na základe dodatku Mníchovskej dohody, pri ktorej ČSR odstúpilo Nemecku územia s väčšinou nemeckého obyvateľstva. Slovensko naplnením tohto rozhodnutia stratilo napr. Košice, Rožňavu, Rimavskú Sobotu, Lučenec, Levice, Komárno, Nové Zámky, Štúrovo, Dunajskú Stredu. Reakciou na tento neúspech slovenskej vlády bolo zosilnenie protižidovských propagandistických akcií (Židia boli obviňovaní z tohto neúspechu) a zorganizovanie prvých deportácií Židov zo Slovenska na územia odstúpené Maďarsku.

Výnimky

Možnosť zachrániť sa pred deportovaním prostredníctvom výnimiek, ktoré udeľoval prezident (udelil asi 1000, ktoré chránili približne 4000 osôb), ministerstvá či ÚHÚ. Boli udeľované osobám potrebným pre hospodársky a verejný život SR, alebo Židom prekrsteným pred 14.3.1939 či židovským partnerom zo zmiešaných manželstiev. Celkovo ich bolo priznaných asi 15.889. Väčšinou však mali len dočasnú platnosť (po vypuknutí SNP boli hromadne odoberané) a tie, ktoré boli ponechané (najmä lekárom a pod.) neboli nacistami vždy rešpektované.

Záchrancovia

Občania - Nežidia, jednotlivci, ktorí obetavo poskytovali Židom nezištnú a všestrannú pomoc, pričom sa sami vystavovali nebezpečenstvu. Označovali sa aj ako tzv. bieli Židia. V roku 1990 bolo na Slovensku asi 600 záchrancov vyznamenaných titulom Spravodlivý medzi národmi. Jednou z možností, záchrany bolo prestúpenie na katolícku či evanjelickú vieru - konvertovanie. Mnohí duchovní vystavovali falošné antedatované krstné listy alebo ukrývali Židov za múrmi kláštorov, deti v sirotincoch. Vďaka výnimkám a obetavej pomoci obyvateľstva (ukrývaním v stodolách, lesných zemľankách, zabezpečovaním potravín a pod.) sa podarilo celkovo zachrániť približne 10.tisíc Židov.

Židovská hviezda

Štít Dávidov - Magen David. Šesťcípahviezda - hexagram zložený z dvoch trojuholníkov. Od 17. storočia sa začal používať ako náboženský symbol judaizmu. Počas druhej svetovej vojny ním boli Židia v niektorých krajinách povinne označení. V slovenskom štáte bol vývoj židovského označenia nasledovný: 1941 - v Šarišsko-Zemplínskej župe žltá páska okolo ľavého ramena na vrchnom obleku, po vydaní Židovského kódexu (9. 9. 1941) všetci Židia starší ako 6 rokov museli nosiť na ľavej strane pŕs svojho odevu našitú žltú hviezdu o priemere 6 cm s belasým lemovaním, v roku 1942 už musela byť hviezda 10 - centimetrová a bez lemovania a napokon Židia, ktorí boli ponechaní vo verejnom a hospodárskom živote museli nosiť 3- centimetrovú hviezdu s nápisom HŽ (Hospodársky dôležitý Žid).

Fotogaléria


Židovské pracovné tábory

Boli určené pre Židov, ktorí boli postupne vyradení z hospodárskeho života a stratili občianske práva a majetok. Vybudované boli Novákoch, Seredi a Vyhniach. Dielne s charakterom štátnych podnikov pracovali na objednávku štátnych a verejnoprávnych podnikov. Fungovali na princípe sebestačnosti - sami si hospodárili a produkovali rôzne remeselné výrobky (odevné, stolárske, stavebné a pod.). Dosahovali veľmi dobré ekonomické výsledky a stali sa dôležitým hospodárskym činiteľom v SR. Zvláštnosťou táborov bola sociálna starostlivosť o maloleté deti, starých ľudí, chorých, keďže v nich boli vybudované aj jasle, materské škôlky, školy, nemocnice. Usporadúvali sa aj rôzne kultúrno-osvetové, športové akcie a pod. Členovia táborov (spolu do 3400 ľudí) boli teoreticky v prvej vlne deportácií ochránení pred transportovaním do vyhladzovacích táborov, čo sa však nie vždy dodržiavalo. Relatívna „sloboda” týchto Židov bola vykúpená neustálymi obavami z deportácií a prísnou izoláciou. Ústredné vedenie a dozor predstavoval vládny komisár Ministerstva vnútra Július Pečúch a na čele jednotlivých táborov boli gardistickí komisári, ich poradným a pomocným orgánom bol židovský samosprávny orgán. Tábory zanikli krátko po vypuknutí SNP. Okrem nich existovali menšie židovské pracovné strediská.

Židovský kódex

Vládne nariadenie č. 198/1941 Sl. z. o právnom postavení Židov, ktoré vyšlo 9.9.1941 podľa vzoru norimberských rasových zákonov. Pojem Žid tu bol definovaný na základe rasových kritérií, rozumela sa ním osoba, ktorá mala najmenej troch starých rodičov Židov, pričom miešanci sa považovali za Nežidov. Pôvodne bol tento pojem vymedzený vládnym nariadením z 18.4.1939 na základe náboženského princípu Kódex obsahoval 270 paragrafov, ktoré potvrdzovali dovtedajší stav protižidovského zákonodarstva a doplnili aj nové ustanovenia. Radikálne obmedzovalo ľudské a občianske práva židovských obyvateľov: zákaz manželstva medzi Židmi a Nežidmi, povinné označenie žltou hviezdou, vylúčenie z volebného práva, obmedzenie slobody osobnej, domovej a listového tajomstva, obmedzenie spolkového a zhromažďovacieho práva či tlačovej slobody, vylúčenie zo štúdia zo všetkých škôl (okrem ľudových), zákaz zamestnať Žida bez povolenia, zákaz nadobúdať vlastnícke a iné vecné práva k nehnuteľnostiam (okrem prípadu dedenia), zákaz držby obrazov, sôch, búst významných národných a štátnych dejateľov, štátnych vlajok, znakov…fotografických prístrojov, ďalekohľadov,…prenajímateľ bytu mohol do dvoch týždňov vypovedať židovských nájomníkov bez udania dôvodu atď.

Žilinská dohoda

Bola prijatá 6. 10.1938 a realizovala prechod štátnej moci do rúk ľudákov s vynúteným súhlasom väčšiny slovenských politických strán. V HSĽS sa zároveň vytvoril radikálny prúd, ktorý sa zaoberal úplným odtrhnutím Slovenska zo zväzku ČSR.

Slovensko 1938 – 1945

Od jesene 1938 do jari 1945 bolo Slovensko ovládané režimom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Už počas obdobia autonómie Slovenska (6.10. 1938–14. 3. 1939) zlikvidovali predstavitelia HSĽS demokraciu na Slovensku a zaviedli totalitný režim, ktorý obmedzoval základné občianske a ľudské práva obyvateľov Slovenska. Ľudácky režim na čele s Jozefom Tisom, od počiatku prenasledoval Židov žijúc...

Dokumentačné stredisko holokaustu vydalo od roku 2005 viacero vedeckých, ako aj odborných publikácií na tému holokaustu. Okrem vedeckých monografií z pera slovenských a zahraničných autorov vydalo DSH aj niekoľko dielov edície dokumentov Holokaust na Slovensku a vedecké zborníky. Publikačná činnosť patrí medzi dôležité prvky činnosti DSH. Na našej stránke prinášame jednak prehľad publikácií, ktoré sú dostupné na knižnom trhu na Slovensku a zároveň niektoré publikácie poskytujeme na stiahnutie.

 

Príbehy o židovskej identite

Autori: Éva Kovács, Júlia Vajda

Rok vydania: 2013

Jazyk: slovenský

Vydavateľ: Dokumentačné stredisko holokaustu

DSH za podpory Nadácie EZRA a Úradu vlády SR v rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd. vydalo preklad odbornej publikácie autoriek Évy Kovács a Júlie Vajda Mutatkozás. Zsidó Identitás Történetek – Príbehy o židovskej identite.
Zobraziť viac