Pripomíname si 76. výročie prvého transportu Židov

Pripomíname si 76. výročie prvého transportu Židov

Dňa 25. marca 1942 odišiel z Popradu prvý transport Židov zo Slovenska. Bolo v ňom  tisíc mladých židovských žien a dievčat pochádzajúcich z okresov bývalej Šarišsko-zemplínskej župy. Tak začala prvá vlna deportácií Židov – jedna z najtragickejších kapitol ich prenasledovania v čase holokaustu. V nedeľu si pripomíname 76. výročie tejto udalosti.

Na fenomén holokaustu sa vo verejnom diskurze zvykne väčšinou pozerať cez prizmu násilných hromadných deportácií Židov, ktorých prvú vlnu organizoval režim HSĽS  od marca do októbra 1942. Holokaust na území vtedajšieho Slovenska sa však nezačal až pred vlakovými súpravami, ktoré smerovali do nacistických koncentračných a vyhladzovacích táborov. Akcia Dávid, ako bola prvá etapa deportácií úradmi nazývaná, predstavovala len ďalší krok v antisemitskej politike režimu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Jej exponenti začali totiž s prípravou antisemitskej legislatívy už v období autonómie (6. 10. 1938 – 14. 3. 1939).

Cesta k deportáciám bola postupným procesom od právnej definície pojmu „Žid“ cez oberanie Židov o majetok i pracovné pozície až po porušovanie ich základných ľudských práv. Praktickým dôsledkom protižidovskej politiky a arizácie majetku bol stav, že na konci roku 1941 väčšina Židov nedokázala uživiť seba a svoje rodiny. Pauperizovaná skupina občanov sa de facto stala sociálnym problémom. „Vysťahovanie založené na veľkom formáte“, ako sa o deportáciách neskôr pred Norimberským tribunálom v roku 1946 vyjadril bývalý nacistický poradca na Slovensku Dieter Wisliceny, sa malo stať pre predstaviteľov režimu HSĽS, na čele s prezidentom Jozefom Tisom,  „riešením“ vzniknutej situácie.

Slovami vtedajších popredných politických predstaviteľov aj dobovej propagandy Židov posielali na práce. Napokon až do prijatia retroaktívneho ústavného zákona č. 68/1942 Sl. z. sa deportácie vykonávali na základe § 22 nar. č. 198/1941 Sl. z. (tzv. Židovského kódexu), ktorý upravoval pracovnú povinnosť Židov. Ako však môžeme čítať v spomienkach jednej z prvých deportovaných židovských žien zo Slovenska, realita po príchode do koncentračného tábora (v tomto prípade do Auschwitzu) bola  iná: „Hneď pri výstupe, rozdelili mužov a ženy a išli sme popri vagóne dopredu, tam jeden veľmi zaujímavý pekný muž s jedným vlčiakom v esesáckej uniforme a mal jednu výraznú medzeru medzi dvomi jedničkami, hornými, bol to doktor Mengele, ktorý robil osobne selekciu tohoto transportu, ešte tam boli nejakí esesáci, ale tí neboli podstatní. Mal takú paličku a ukazoval vpravo, vľavo, stál práve pri tom ženskom, teda, šóre. No starý otec (...) šiel okamžite do plynu a Osvienčim (Auschwitz) bol tak preplnený, že dokonca aj do toho lágru, do ktorého sme sa my dostali, tak na jednej strane boli ženy a na druhej strane boli muži... (...) Dostali sme sa do tábora, dali nám nejaké šaty, proste, po iných väzňoch už zlikvidovaných, ktoré už neboli dostatočne dobré na to, aby ich vyviezli do Nemecka...“ (Pani E. T., 1932).

Slovenský štát bol jednou z dvoch satelitných krajín, ktoré za deportovaných platili. Tou ďalšou  bolo Chorvátsko.

Počas prvej vlny deportácií, ktorá prebiehala od 25. marca do 20. októbra 1942, deportovali zo Slovenska takmer 58 000 Židov. Tí po vyvezení za štátne hranice automaticky strácali občianstvo a ich majetok prepadol v prospech štátu. Masové vraždenie a hrôzy nacistických koncentračných a vyhladzovacích táborov a get prežilo iba niekoľko sto deportovaných.