Hilda Hrabovecká (16. 12. 1924 – 20.12. 2015)

Hilda Hrabovecká (16. 12. 1924 – 20.12. 2015)

Spomíname na pani Hildu Hraboveckú, výnimočnú ženu, ktorá nás pred koncom roka 2015 opustila. Cez svoje spomienky a pocity si vytvárame jej obraz. Keby sme ich spolu porovnávali, boli by určite v mnohom podobné, ale zároveň by sa v malinkých, špecifických detailoch odlišovali. Presne tak, ako sa líšili naše vzťahy, kontakty a stretnutia s touto silnou a nezlomnou ženou.

Rada by som sa s vami podelila o niekoľko “pevných bodov”, ktoré sú súčasťou mojich spomienok na pani Hildu Hraboveckú. Patria medzi ne holokaust, kritický pohľad na svet, ideál sociálne spravodlivej spoločnosti, rodina, nadhľad a sebairónia.Tieto pojmy vytvárali rámce našich, v posledných rokoch intenzívnych, stretnutí.

Obsahom našich rozhovorov bolo, celkom logicky, extrémne prostredie koncentračného tábora, ktoré spoznala na prahu dospelosti spolu s ostatnými dievčatami z prvého židovského transportu zo Slovenska. Táto
životná skúsenosť po celý nasledujúci život formovala jej postoje i konanie. Bola merítkom, ktorým posudzovala okolitý svet. Pani Hrabovecká bola na seba náročná. Kriticky hodnotila činy a postoje vlastné, ale aj svojho okolia. Zaujímala sa však viac o ľudí okolo, ako o seba. Nakoniec aj knihu o svojom živote v koncentračnom
tábore napísala ako spomienku na ženy, ktoré s ňou zdieľali spoločný osud.

Takmer vždy naše stretnutie začínala vetou: „Čítali ste ten článok ? ...“Hilda Hrabovecká.

Zaujímala sa o politické dianie doma i vo svete, sociálne a ekonomické problémy, vojnové konflikty a ich dôsledky. Veľkú časť svojej energie venovala tomu, aby sa nezabúdalo na osudy ľudí počas holokaustu, ale aj na príčiny, ktoré viedli k tejto tragédii. Neustále sledovala a analyzovala stav spoločnosti vtedy a dnes. Citlivým vnútorným barometrom vyhodnocovala a upozorňovala na prejavy, ktoré pokladala za nebezpečné. Bola iniciátorkou viacerých procesov, kultúrnych počinov, či založenia inštitúcií v našej krajine. Patrí medzi ne aj Dokumentačné stredisko holokaustu alebo vôbec prvá divadelná hra o holokauste na Slovensku, ktorá premiérovala pred tromi rokmi.

Pani Hrabovecká nikdy neprestala veriť, že ľudia, hoci takí nedokonalí, dokážu - raz - vytvoriť sociálne spravodlivú spoločnosť. Že napokon zvíťazí empatia a pocit zodpovednosti za núdznych a biednych nad vlastným prospechom a bohatstvom. Nesmierne si vážila osobnú slobodu človeka, jeho právo na vzdelanie, dôstojný život a sebarealizáciu.

Bola hrdá na svoju rozvetvenú rodinu: na dcéry, vnučky, vnukov a ich deti. So záujmom sledovala a komentovala ich životné cesty, aj profesionálne úspechy. Rodina bola pre ňu bodom, z ktorého vychádzala a do ktorého sa neustále vracala.

Naše posledné rozhovory boli o tom, ako človek spomína, čo ovplyvňuje jeho spomienky. Pani Hrabovecká veľmi jasne pomenovala jednotlivé faktory. Aj vlastný postoj k minulosti. Zvládať všetky prežité traumy jej pomáhal predovšetkým nadhľad, schopnosť pozrieť sa aj na vlastný život a konanie s chápavým humorom a ľahkou sebairóniou.

Som presvedčená, že keby žila v prajnejších sociálnych aj politických podmienkach, svet by bol bohatší o významnú filozofku. O filozofku, ktorá bez strachu, kriticky ukazuje na boľavé miesta ľudskej spoločnosti a skúma možnosti jej liečby. Ktorá vie hovoriť o morálnych dilemách ľudí v extrémnych životných podmienkach s pochopením vyplývajúcim z vlastnej skúsenosti.

Stretnutia a rozhovory s pani Hildou Hraboveckou ma odborne aj ľudsky výrazne ovplyvnili. Ja jej za to úprimne ďakujem.

 

 

  1. decembra 2015                                                                                             Monika Vrzgulová

 

 


Fotogaléria